reklama

Červená horúčava (alebo votrelec na piatu?)

Hovorí sa, že kto nebol za mlada ľavičiarom, nemá srdce, kto ním zostal v dospelom veku, nemá rozum. Ako je to potom s tým rozumom, keď mnoho mojich priateľov bez ohľadu na sociálne postavenie, príjmovú kategóriu či stupeň vzdelania či už ekonomického alebo neekonomického tvrdohlavo a bez vôle počúvať argumenty či nebodaj nad nimi rozmýšľať trvá na svojich ľavých postojoch, keď vo väčšine krajín starej vyspelej či tej novej post-soc Európy víťazia v poslednej dobe socialistické vlády, nehovoriac už o väčšine krajín sveta trpiacich v červených diktatúrach?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Pred parlamentnými voľbami na Slovensku ponúkala každému voličovi istá internetová stránka možnosť otestovať si svoje preferencie a zistiť tak, „kde mu srdce bije“ – tj ku ktorej časti politického spektra má najbližšie a dokonca ktorý konkrétny subjekt mu najviac vyhovuje. Jedna moja známa však na testovacie otázky reagovala zdesenou vetou: „A to ako mám vedieť, či som za vysoké alebo nízke dane?“ Celkom ilustratívny príklad ma vedie k ešte zdesenejšej otázke, prečo v demokracii rozhodujú o vecných ekonomických riešeniach (ktoré jednotlivé strany ponúkajú) ľudia, ktorý ekonomicky nerozmýšľajú, keďže nepoznajú základy ekonomickej teórie a vôbec, k tvoreniu si vlastného úsudku v tejto oblasti neboli nikdy vedení. V tých chvíľach túžim po náhrade nedokonalej demokracie osvietenou monarchiou, ako to navrhujú i poniektorí spriaznení liberálni ekonómovia, no v každom prípade sa neprestávam diviť, keď sa v krčme či v autobusoch musím pravidelne sporiť s ľuďmi, ktorí sú síce dostatočne schopní na to, aby si sami na seba slušne zarobili, no bez ohľadu na triezve argumenty papagájovsky opakujú, že štát sa o kopu vecí dokáže postarať lepšie než oni. Vôbec neviem, ako sa mám cítiť pri tých, ktorí kapitalizmus priam nenávidia, čo im však nebráni pravidelne cestovať po svete, aby si v jeho „prehnitých podmienkach“ pravidelne zarábali sumy, ktoré za rovnakú prácu doma nedostanú ani náhodou. A mrzí ma na tom hlavne to papagájovanie – pri všetkej úcte, moji milí mladí ľavičiari, ešte som nestretol človeka, ktorý k svojmu úsudku o ekonomickom usporiadaní spoločnosti došiel vlastnou úvahou a vedel ju podporiť konkrétnymi a vecnými matematicko-ekonomickými argumentmi. Naopak, na konkrétne zákonitosti, ktoré platia vždy a všade (napríklad že s vlastnými peniazmi hospodári každý lepšie, než ktokoľvek iný), verklíkujú jednostaj rovnaké frázy, ktoré mali možnosť počuť od učiteľov, rodičov, politikov či médií – v USA je veľa chudoby, podnikateľ je dobrý len v teórii, zatiaľ čo v skutočnosti ľudí len používa, filantropia je len o biznise a podobne. Najsmutnejšie na tom je, že spomenuté sociálne názory sa vyhýbajú pokračovaniu rozmýšľania do dôsledkov – teda čo bude nasledovať, ak urobíme nejaké opatrenie. Napríklad: čo sa stane, ak zvýšime dane – podnikom ostane menej peňazí, za čo ich vlastníci a zamestnanci menej nakúpia u iných podnikov a dajú tak zarobiť menej ich vlastníkom a zamestnancom, teda globálne klesnú mzdy a zvýši sa nezamestnanosť, pretože z menšieho balíka peňazí možno zamestnať buď menej ľudí alebo rovnaký počet s nižšími mzdami – akoby domyslieť akýkoľvek nápad o dve-tri kroky dopredu bolo tak nadľudsky ťažké. V tomto bohužiaľ hrajú rovnako zúfalú rolu všetci spomenutí aktéri, no najviac ma mrzí tá škola – na to, ako som na fakulte Ekonomickej Univerzity musel v treťom tisícročí počúvať prednášajúcu, že „vtedy, v novembri, keď to padalo, hovorila som manželovi, že zle bude a vidíte, mala som pravdu“ či „dotácie do poľnohospodárstva sú normálne a potrebné, lebo bez nich to skrátka nejde“ nezabudnem nikdy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mrzí ma to preto, lebo na rozdiel od našich rodičov a väčšiny učiteľov, teda starej generácie, ktorej jedinou záchranou je bohužiaľ len jej vymretie, moji mladí priatelia budú túto spoločnosť tvoriť v budúcnosti. Aj ich deti, samozrejme. A poviem rovno, že si vonkoncom nemyslím, že osvojenie si spomenutých preferencií je neškodné. Naopak, vedie priamo do pekla, ako to pán von Hayek nekorektne popísal. Tí vzdelanejší ľavičiari argumentujú, že spájať ľavicový liberalizmus s totalitnými diktatúrami nemožno a to, že sa to zlým smerom v minulosti či už u nás či inde vo svete zvrhlo, bol len omyl a ľudské zlyhania. Lenže nie: jedno ide ruka v ruke s druhým, od myšlienok rovnosti niet ďaleko k dosahovaniu tejto rovnosti násilím. Na presadenie ľavicových ideálov o solidarite je totiž potrebný jediný prazáklad: dobrovoľnosť takéhoto správania sa prakticky všetkých účastníkov spoločnosti. A mám sa pýtať, či je dosiahnuteľná? Akýkoľvek pokus o realizáciu takejto utópie v spoločnosti sa teda musí udiať akým-takým násilím a tým sa ideál automaticky zvrháva v nefunkčný model, v ktorom jeden subjekt presadzuje svoje ciele na úkor iných a neposkytuje im za to žiadnu protihodnotu – čo je pravý opak trhového mechanizmu. Teda k Orwellovi – áno, aj moderných ľavičiarov desí ten svet z roku „1984“ – veru ďaleko nie je.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takto sa sám odseba vyvracia aj argument typu „veď vo Švédsku to funguje“ – myslí si niekto, že ochota zbaviť sa takej veľkej časti slobody (teda možnosti disponovať vlastnými peniazmi) by sa na Slovensku napriek väčšinovej proklamácii ľavicových ideálov našla? Naviac si myslím, že severské štátne prerozdeľovanie dlhodobo udržateľné nie je. Pozrime sa trochu iným smerom (zhodou okolností doprava :) ) – Estónsko a zvyšok pobaltia či najnovšie Rumunsko – pravicové reformy dávajú týmto krajinám krásny rast a prosperitu.

Keď vo filme Červená horúčava pricestoval hlúpy ruský policajt v podaní súčasného ľavo-pravého kalifornského guvernéra :) do USA, aby americkému policajtovi pomohol nájsť ruského grázla, Američania sa na tomto umelom predstaviteľovi červeného režimu smiali. Špinavú robotu za nich musel odviesť sváko Reagan, keď poslal sovietsky boľševizmus do pekla. Ale nie naveky, ako sa ukazuje. Vo väčšine z nás tikajú milióny skrytých zárodkov červeného moru. Poznáte to – postihnutý sa najprv začne triasť, potom sa z jeho vnútra čosi živé začne drať na povrch a nakoniec armáda votrelcov so svojimi niekoľkoposchodovými zúbkami požiera ľudstvo. Ale to už je z iného filmu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A Sigourney Weaver je tak ďaleko:).


Peter Furmaník

Peter Furmaník

Bloger 
  • Počet článkov:  113
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Milovník umenia, literatúry a slobody, tulák, provokatér, libertarián; inak firemný ekonóm & konzultant + profi autor a bloger. O financiách a podnikaní píšem predovšetkým na Ľudskourečou.sk Zoznam autorových rubrík:  Naokolo naživowe are the culturePohľady a pocityMoje najmilovanejšie mestoBiznis - základ nášho bytiaSmrteľníciNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu