Nedôvera východu voči hlavnému mestu pramenila vždy v prvom rade z odporu voči nejakému -centrizmu, v tomto prípade voči bratislavocentrizmu. Keď sa k tomu pridala nechuť väčšiny Košičanov voči vzniku samostatného Slovenska, na ktoré sa ich nikto nepýtal, slušný základ by sme mali.
No sú tu aj iné, možno všeobecne platnejšie vzorce. Životná úroveň v hlavnom meste a jeho takmer plná zamestnanosť – človek z regiónu má oprávnene pocit, že sýty hladnému neverí. Ďaleko sú nielen firmy, ktoré môžu zamestnať (zahraničné i slovenské), ale i verejné financie a snaha politikov posunúť čosi z nich do regiónov. Síce nie najvážnejším, ale predsa len dôvodom je akási neestetickosť mesta ako takého – Košičan či Bystričan veru netúži vymeniť svoje farebné námestia za “bradavicu na Dunaji”.
Bratislavčania budia dojem akejsi síce unavenej (nič nie je zadarmo), ale predsa len spokojnosti. Niektoré hundravé dialógy z košických ulíc či preplnených autobusov veru v Prešporku nepočuť. Množstvo zahraničných manažérov, pracujúcich či turistov a takmer na skok do hlavných miest západnejších krajín akosi otvárajú obzory a myslenie každému, kto tam žije. To, či sú Bratislavčania namyslení (na svoju životnú úroveň, polohu či čo vlastne), ako sa to Košičanom niekedy vidí, si objektívne posúdiť netrúfam, v každom prípade sa Košičanom môžu zdať asi tak namyslení, ako tí istí Košičania obyvateľovi povedzme z Čiernej nad Tisou. Skrátka “tí z veľkého mesta”. Za neestetickosť a neforemnosť mesta, ktorá tu bohužiaľ, na rozdiel od väčšiny miest slovenska i zahraničia, skutočne je, však Bratislavčania naozaj nemôžu – mali skrátka tú smolu, že boľševici zničili mesto viac než tie iné.
No takisto je úplne prirodzenou pravdou, že ľudia z veľkého mesta rozumejú menej obyvateľom tých menších. Sýty má dosť málo šancí vôbec toho hladného spoznať. Rady ako “zoberte lopaty a postavte si diaľnice” či “presťahujte sa” (nereprezentatívne vybraná vzorka) vyznievajú ako slávny výrok “Keď nemáte chlieb, jedzte koláče”.
Tváre košičanov sú predsa trošku zachmúrenejšie, slovník a tón reči tvrdší až dramatickejší, na sídliskách je uprostred pracovného dňa oproti povedzme takým Dlhým Dielom v BA podstatne "čulejšie". Menší počet zahraničia (či už toho prichádzajúceho alebo príležitostí niekam ďalej vyraziť) zasa znamená menšiu otvorenosť, ľahkosť myslenia či dôveru vo vlastné schopnosti.
Postoj voči Bratislave však nie je tak jednoliato extrémistický, ako som spomínal v úvode. Je extrémistický dvojako – buď ide o neústupčivý odpor alebo na druhej strane o akési až nekritické zbožňovanie, prejavujúce sa v bezproblémovom odchode mladých ľudí - absolventov do veľkého mesta a ich postupné, viac menej ľahké zabúdanie na domovské pomery.
Bratislavčanov, akých mať nechcú, plodia teda takýmto spôsobom aj východniari. A tým možno zvyšujú prevahu – v počte i v myslení. No podotýkam, že prirodzenú. Pretože vzťah veľkého mesta voči malému bude vždy - aspoň v základných rysoch - platiť vždy a všade.
