V podstate olievanie. Farbami v plechovkách. Po chrbtoch, nohách, rukách. Všetci vlastne akoby prešľapovali a nechávali odtlačky nôh na plachte a rúk na telách tých ostatných. Publikum so zatajeným dychom ticho sledovalo, kamery v mobiloch bežali, kelímky s pivom sa v rukách zohrievali. Miestami to pripomínalo nechutné porno, miestami kultivovaný balet. Ktosi ma poklepal po pleci. Maťo, ešte s dakým s rovnako alkoholovým výrazom v tvári, obraz, aký vídam často, aha, len v inom prostredí. „Kde je tu bar?", spýtal sa, ako vždy. Mávol som dozadu. V tom hudba dohrala. Ozval sa aplauz, uznanlivé kývanie hlavami, signalizujúce pochopenie a rešpekt. Umenie sa skončilo.
Mám na takýchto akciách rád, že sa stretnem s ľuďmi, s ktorými sme sa nevideli už tak od posledného víkendu. Aj to pivo či iné nápoje. Myslím teda kadejaké podujatia, kde sa prezentuje to najmodernejšie umenie, akékoľvek, žeriem každú príležitosť na drink, no „zbožňujem" predovšetkým výtvarníkov. Na spomínanej akcii vlastne boli všade navôkol. Nehovorím, miestami sa pobavím, niekedy aj žasnem, ale. Keď vidím tie namaľované ľudské otvory, šľapaje v sadre či hovná na zemi v kadejakých sochárskych útvaroch či len tak pohodené, prejde ma to definitívne a naveky. Ja viem, z daní platím oveľa väčšie absurdity a kolosálne svinstvá, ale to nie je to dôvod, nepovedať si, že aj toto je niekedy blbosť. Ospravedlňujem sa všetkým dotknutým umelcom, ktorí ma poznajú, aj tým, ktorí zatiaľ nie, ale musím.
"Pozri sa okolo seba. Všade nasrato,“ vyjadrila sa mi k tomu jedna pani umelkyňa (pozdravujem ju:)). No hej. Pre mňa, za mňa. Ale veď to môže potom robiť každý. Rozhádzať to po výstavnej sieni a čakať na potlesk. V skutočnosti aj môže. Ale čo na tom máme obdivovať?
Keď si pustím hudbu, čítam knihu alebo stojím pred obrazom. Čo robím? Obdivujem to. Na prvom mieste a predovšetkým. To, ako to ten človek, čo to stvoril, dokázal, akýmsi výrazom či skratkou vystihnúť skutočnosť, črty tváre kohosi, osud, vášeň, príbeh niekoho iného či ten svoj. Obdivujem to majstrovstvo, akým dokáže niekoľkými ťahmi vytvoriť niečo, čo ťa vtiahne, čo žije, pred čím stojím s otvorenými ústami, čosi, čo ja nedokážem. To, že to dostal od boha, a naviac sa k tomu ešte vytrápil, nadrel, žil v odlúčení, kým to stvoril. Mám z toho akýsi vznešenejší pocit, som viac človek, niekedy možno viac chápem, niekedy som rád, že ktosi chápe mňa. Je mi ľahšie. Obdivujem a ďakujem.
Dokázal toto Warhol? Nevyvoláva to vo mne emócie, resp. áno, ak sa zdesenie či hnus vydávajú za emócie. Necítim sa viac človek, ale naopak. Neobdivujem zručnosť, talent, drinu. Nemám čo, veď to dokážem aj ja. Veď to sám povedal.
Ono to je možno dobou. Keď už každý môže všetko, univerzitne študovať, poslancovať, blogovať :), tak sa úplne samozrejme strácajú kritériá kvality a padajú latky. Elity už prestávajú existovať. „Kulturní warholizace“ ako sestra „hodnotové postmodernizace“.
V deň diania vyššieopísaného zážitku sa o čosi ďalej konala aukcia umeleckých diel, na ktorej som sa trochu aj podieľal. Klasický biznis, obrazy starých známych majstrov, väčšinou už voňajúcich fialky odspodu, sa predávali zberateľom, investorom či iným fanúšikom umenia za pekné ceny. Aj sa predali. Autori z toho veľa nemali, ale tak to už chodí.
Teda:
Budú sa tie „ťažké“ videá sprchujúcich sa adolescentov, hovná či odtlačky nôh predávať o sto rokov za desaťtisíce? Prežije „ťažké moderné umenie“ jeho tvorcov? Považuje ich niekto za takúto rozumnú investíciu?
Ak áno, nech začne nakupovať.