reklama

Zachráni nás Šialený Max?

Bistro bolo možno prázdnejšie než obvykle, ale nech, koniec sveta to ešte neznamená. Pustil som sa do obeda, keď v tom vošiel Jaro L., pomerne známy a šikovný miestny podnikateľ. Hurá, spoločnosť!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

„Rád skúšam nové veci," povedal, keď si sadol. Na tanieri mal čosi zabalené v niečom, práve to, čo som si nedal, keďže som nevedel, čo to je. Po niekoľkých úvodných vetách typu „ako ide biznis" mu zrak padol na titulok časopisu položeného na stole. O čom inom sme sa teda mohli baviť. O tom, o čom všetci.

„Vidím to v podstate optimisticky. Pár rokov bude mizerne, nastúpi socializmus, ale pretrpíme to, odrazíme sa a vrátime naspäť k prosperite," povedal som a myslel som, že sme skončili. „„Naozaj?," spýtal sa Jaro L. „Teší ma tvoj optimizmus. No myslím si, že to bude úplne inak. A celkom sa na tom bavím," povedal s úsmevom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Pozri", pokračoval. „Namiesto toho, aby to nechali padať úplne prirodzene, vlády to spomaľujú, ako sa len dá. Boja sa svojich voličov, hrajú pred nimi divadlo, že im ide o ich blaho. Lejú do ekonomiky miliardy, aj tie, ktoré nemajú. Takto to, čo by malo prirodzene prísť, umelo predĺžia. Čosi ako dlhé a postupné umieranie. A potom to príde. Prudký a bolestivý pád. Čosi ako kolaps prístroja."

„No, vidím že nie vždy sa to oplatí," konštatoval pri rozbaľovaní obsahu taniera. „No nič, človek sa učí celý život," vzdychol a pokračoval v téme: „Ľuďom bude nanič tvoje ekonomické poradenstvo, keď nebudú mať čo jesť. Veď si len skús predstaviť, čo budeš v takej situácii robiť? Prvé, čo padne, budú pravidlá fair-play. Prežije silnejší, ten, ktorý odtrhne druhému, aby sa najedol. Ľudia sa budú okrádať, zákony skončia, štruktúry sa rozpadnú. Polícia a armády rezignujú, lebo budú hladné, ako všetci ostatní. Moc stratia vlády, nadnárodné zväzky či korporácie, lebo na to nebudú mať aparát. Skončíme ako samostatné jednotky, bojujúce o potraviny a prežitie."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Nakoniec to ani nie je tak zlé, ako sa zdalo," veselo rozbaľoval obsah taniera a komentoval to. „Viem, prečo rád skúšam nové veci."

Predstavil som si krajinu plnú polozbúraných domov a prázdnych ulíc, po ktorých sa z času na čas preženie džíp s bandou chlapov s kalašnikovmi v rukách, sem-tam ostreľujúcich zrúcaniny, kde sa v kútoch chúlia trasúci sa poslední preživší. Alebo pustatinu z béčkových filmov o dobe po nukleárnej katastrofe, kde kde-tu v diaľke ktosi obhrýza korienky, prípadne toho druhého.

Akoby mi čítal myšlienky. „Videl si Mad Max? V podstate skončíme ako v tom filme," povedal a spokojne prežúval. „ Akurát, že bude chýbať Mel Gibson. Mad Max."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Preglgol som, vlastne ani neviem čo. Zato on jedol, akoby to bolo naposledy.

„Ber to z tej lepšej stránky. V podstate sa vrátime k podstate. K prirodzenému usporiadaniu vecí. Vo chvíli, keď stratíš všetko, čo urobíš? Porozhliadneš sa po tom, čo ti ostalo. Ok, dve ruky, tu čosi rastie na strome, kúsok zeme a ideš. Veď preboha nebolo normálne, že dnes pracuje v službách osemdesiat percent ľudí."

Nemienil som sa púšťať do polemiky o tom, či je dnešné prerozdelenie produkcie od poľnohospodárstva a priemyslu k službám lepšie či horšie. Som presvedčený, že je to tak prirodzené, hoci možno príde doba, keď o tomto budem pochybovať. Ale v niečom mal pravdu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Kedysi, keď ľudia potrebovali cestu z Košíc do Pressburgu, čo urobili? Bol tu vtedy Fico s nejakými pépépé projektmi? Houby. Pekne-krásne sa poskladali." Položil príbor na prázdny tanier a spokojne odfukoval. „Alebo starí ľudia. Kde bola pred sto rokmi sociálna poisťovňa s jej dôchodkami, čo nosí poštárka? Každý svojim rodičom pekne prispieval v zmysle rozprávky o troch grošoch - jeden rodičom, jeden deťom, jeden sebe. Kto si deti nenarobil, umrel od hladu."

A možno to celé naozaj bude mať tento pozitívny efekt. Návrat k starým libertariánskym pravicovým a prirodzeným princípom. Keď budeme chcieť školu pre deti, poskladáme sa na ňu. Keď budeme chcieť divadlo, vyzbierame sa (alebo nie:)). Kríza bude nakoniec znamenať nie koniec kapitalizmu - ako o tom často hovoria tí, ktorí si to zo srdca prajú - ale pošle do dejín (aspoň na chvíľu) socializmus. Hurá.

„A čo na tom nachádzaš také zábavné?" zmohol som sa na otázku, keď sme sa lúčili. „No lebo my dvaja statoční, čo tomu rozumieme, zmôžeme nič," odpovedal s úsmevom. „Môžeme maximálne tak odísť do brazílskeho pralesa, obhrýzať tam korienky či loviť jaštery a zdiaľky sa pozerať, ako vyspelý svet padá do záhuby. Prípadne sa zatiaľ na tom celom pobavíme. Nie je to lepšie, ako plakať?"

„Smiať sa je jediný spôsob, ako z toho celého neplakať," napadla mi veta zo seriálu MASH. „Ženiť sa nechystáš?" opýtal som sa ho na odľahčenie celej debaty (blíži sa k štyridsiatke:)). „Taká kríza snáď ešte nie je," povedal Jaro L. a odišiel. Blbé klišé, ale zahrialo.

Odchádzal som síce nie bohvieako sýty, ale s nádejou. Zvedavý som najmä, ako sa budem tváriť, keď budem toto tu čítať o päť-desať-päťnásť rokov. Ale - budú v dobe šialeného Maxa, v tej púšti a bratovraždení, počítače, internet a blog.sme.sk???:)

Peter Furmaník

Peter Furmaník

Bloger 
  • Počet článkov:  113
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Milovník umenia, literatúry a slobody, tulák, provokatér, libertarián; inak firemný ekonóm & konzultant + profi autor a bloger. O financiách a podnikaní píšem predovšetkým na Ľudskourečou.sk Zoznam autorových rubrík:  Naokolo naživowe are the culturePohľady a pocityMoje najmilovanejšie mestoBiznis - základ nášho bytiaSmrteľníciNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu