reklama

Money. It´s a god. Maybe not.

Mali sme - Ďuro, Fero, Pali a ja - asi osem rokov a túlali sa bezcieľne po betónovom sídlisku zaliatym páľavým slnkom. Občas sa nám podarilo si tieto chvíle o čosi spestriť. Sedeli sme na tráve pod stromom a napchávali sa sušienkami a čokoládami z pravého socialistického „supermarketu“, čerešňami z trhoviska a nalievali malinovkami. Stačilo k tomu málo. Bankovky a mince. Najlepšie zohnať odkiaľsi z domu. Keď sa minuli - čerešne aj peniaze - a ešte nám nebolo zle, ďalší dobrovoľník v poradí skočil domov a ak mal šťastie, vrátil sa s novým platidlom a hýrenie pokračovalo. Bol to skrátka taký malý zázrak. Farebný papierik, ktorý máte zrazu v ruke a ste pánom sveta.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ďuro má dnes dcéru a syna asi tak vo veku, v ktorom sme my tieto veci stvárali. Pracuje v zábavnom biznise a celkom dobre mu to ide – na parkovisku pri tom strome má tri autá. Veľmi často sa nestretávame, ale keď mi raz za čas zavolá, že potrebuje pomôcť, pomôžem. Aj keď viem, že vždy bol a aj dodnes je pomerne nezodpovedný – mnoho vecí totiž zabúda, nestíha, neplní, čo sľúbil. Aj naposledy som to vedel. Požičal som mu na akýsi biznis a na týždeň. S tým, že sľúbil aj odmenu (nemusel) a hlavne pozvánku do novootvoreného klubu, na ktorý to vlastne potreboval. Týždeň prešiel, klub sa údajne otvoril, ja som tam nebol a nič. Nijak zvlášť znepokojený som sa náhodnou cestou okolo zastavil priamo u neho doma. Jeho „kunšaft“ vraj nemá a ťažko sa z neho ťahá. Ale zajtra má s ním stretnutie. Aj keď nič nevybaví, nech mi zavolá, poprosil som ho. V každom prípade. Sľúbil, že áno. Nezavolal. Po troch týždňoch ani telefón nedvíha. O peniaze sa nebojím. Raz ich budem mať (aspoň dúfam). Ale čosi iné tu už hapruje. Nabudúce zvážim, či takto ľahko a ochotne vybrakujem svoj účet, v porovnaní so starými vzťahmi v podstate len čosi hmatateľné a rýchlo pominuteľné.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Fero pracoval dlhé roky v zahraničí. Napokon sa – bohvie či navždy, aspoň teda dočasne – usadil v našom rodnom meste a zamestnal sa v prudko rastúcom montážnom závode zahraničnej firmy. Prácu chcel a potreboval, ale v podstate mu tam stále čosi vadilo – príliš vysoko stanovené normy, ich neustále zvyšovanie, buzerácia nadriadených - domácich, ktorí sa „pchajú do zadku zahraničným manažérom“ atď. A to všetko za smiešne peniaze. Veru hej, to určite, v porovnaní s tými, ktoré zarábal vonku. A preto vždy zdôrazňoval, že on sa veru nenadrie, robí tak nejak na polovičný výkon. Keď mu hovorím, že najprv musí podať kvalitný výkon, ktorý firme čosi prinesie a až potom si môže nárokovať akékoľvek peniaze (čo platí pre neho i pre mňa a prenesene aj na celé hospodárstvo, ekonomické zákony nepustia), nahnevane sa mňa zrúkne „tak s takým niečím sa daj vypchať.“ Že nech pred ním neobhajujem držgrošov a podobne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pali pracuje ako konzultant vo firme, ktorá sa zaoberá ekonomickým poradenstvom. Pri svojom nástupe si zapýtal plat, ktorý je podľa neho v danom regióne štandardný a nijak zvlášť veľký. Jeho šéf síce zvraštil čelo, ale s vedomím, že iný uchádzač po výberovom konaní neostal a s vetou „máme predsa trhový mechanizmus“ súhlasil. Po niekoľkých týždňoch či mesiacoch mu ten istý a skutočne bohovský šéf viackrát po sebe vytkol, že nemá až takú profesionálnu úroveň, ako sa spočiatku zdalo. Čo je vlastne pravda, Pali sa vlastne stále učí, a z času na čas sa mu podarí aj nejaká tá „bota“. Zároveň šéf raz či dvakrát tak akosi neformálne, hlboko ľudsky a nefalšovane úprimne precedil pomedzi zuby, že „takýto plat mu veru nezabudne“. Pali mohol reagovať – akoby to koniec-koncov urobila časť ľudí na jeho mieste – impulzívne, teda vstať a rozlúčiť sa. Ale náplň práce, prostredie, kolegovia (a hlavne kolegyne:) sa mu páčili a v konečnom dôsledku si uvedomil, že by to nikam neviedlo. Navrhol teda šéfovi, že – čo sa štandardne nerobí, aspoň o tom nepočul – že pôjde po dohode s platom dole, pričom šéf môže v určitých intervaloch zhodnocovať, či na to zvýšenie má alebo nie. Takto má kľud jeho šéf, jeho kolegovia z oddelenia (ach, to rovnostárstvo) a vlastne aj on. Za toto mu to stojí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Money. It´s a hit", spievajú v slávnej skladbe Pink Floydi, a pokračujú: "Dont give me that do goody good bullshit.” Moja prateta, ktorá odišla do Spojených štátov ešte pred vojnou a dožila sa tam v hojnosti vysokého veku, vždy tvrdila, že američania majú len jedného Boha – peniaze. Týmto výrokom by poriadne nahnevala amerických (neo- i paleo-) konzervatívcov aj ich slovenských konzervatívnych priateľov a nesúhlasím s ňou celkom ani ja:). Lebo platidlo potrebujeme a čím viac ho máme, o to viac sme vlastne vyprodukovali, takže hit je OK. A ako o „bullshite“ o nich radi hovoria tí, ktorí v nich plávajú – „revolucionárka“ Madonna či trebárs „floydi“. A nech sú - pre niektorých smrteľníkov a niekedy aj pre všetkých - aj "god" - možno aj to je OK . A možno nie.

Peter Furmaník

Peter Furmaník

Bloger 
  • Počet článkov:  113
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Milovník umenia, literatúry a slobody, tulák, provokatér, libertarián; inak firemný ekonóm & konzultant + profi autor a bloger. O financiách a podnikaní píšem predovšetkým na Ľudskourečou.sk Zoznam autorových rubrík:  Naokolo naživowe are the culturePohľady a pocityMoje najmilovanejšie mestoBiznis - základ nášho bytiaSmrteľníciNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu