Kristus by ich nakopal do zadku

Autor: Peter Furmaník | 16.4.2013 o 9:50 | Karma článku: 9,42 | Prečítané:  1421x

Nedávne sviatky jari i kresťanstva sme strávili zavretí v doslova rajskom pokoji, obklopený horami, tonami snehu, fliaš vína, muziky a radosti. Podľa niektorých sa to vraj nemá. Nemal by tak robiť kresťan, no rovnako týmto spôsobom pohoršovať nekresťan. No neviem.

Kresťanstvo je pekné učenie, sympatická staroveká filozofia, plná múdrych rád, podľa ktorých keby sme všetci žili, život na zemi by bol raj. Dokonalosť samozrejme neexistuje, realita je však natoľko vzdialená aspoň minimálne prijateľnému kompromisu, že si dovolím tvrdiť, že celé Kristovo učenie a snaženie stroskotalo, zhorelo, rozplynulo sa v storočiach a rozbilo na hlavách tých, ktorým bolo určené.

 

Páči sa mi tá uvoľnenosť. Kristus učil pokore, aby sme si nemysleli, že sme pánmi sveta, vlastných životov či životov iných. Kristus odmietal súdiť iných ľudí, pretože môžeme (či skôr máme byť prečo) súdení všetci. Kristus údajne obhajoval radosť, smiech, zábavu, chodil medzi ľudí a do krčmy. Neznášal farizejov - pojem, ktorý sa vekmi udomácnil ako synonymum pre ľudí, ktorí jedno kážu a iné činia a ešte sa vyhlasujú za vzor, prípadne tých ostatných za odpad. Mnoho ľudí, ktorí mi v rôznych obdobiach mojej existencie kresťanské učenie reprezentovali, sa však presne takto definovaných farizejov nebezpečne dokonale podobá, ak nie rovná.

 

 

A najsvätejší z najsvätejších. Myslím, že je potrebné jednoznačne a tvrdo oddeliť od seba dve veci: kresťanské učenie a cirkev ako inštitúciu. To prvé je pekné, sympatické, hlboké a v mnohom múdre (i keď nie jediné, je mnoho iných sympatických, pekných, hlbokých a múdrych filozofií), to druhé však s prvým napriek formálnym deklaráciám veľa spoločného nemá. Možno iskrou vzniku spomínanej organizácie bol Kristus, vývojom sa však natoľko vzdialila celému jeho učeniu, že keby vedel, ako to dopadne, ukrižoval by sa sám, bez médií a už v puberte.

 

Čo teda najviac protirečí pôvodným ideám a slušnému životu všetkých ľudí dobrej vôle?

 

 

  • Ambícia ovplyvňovať iné národy, štáty a jednotlivcov. Tejto ambícii sa hovorí moc a o to teda podľa literárnych zdrojov vraj Kristovi teda nešlo. V minulosti ohňom, mečom a invizíciou, neskôr de facto kolaboráciou (aspoň niektorých jedincov) s fašizmom (Tiso), komunizmom (Pacem in Terris) či Ficom (súčasníci). A naprieč storočiami monopolizácia vlastného postavenia, vyvyšovanie sa nad iné učenia, filozofie, náboženstvá, svetonázory, inštitúcie v zmysle hesla „MY máme pravdu". Konkurenčné myšlienkové hnutia sú s radosťou označované za „sekty", pričom z racionálneho pohľadu je sektou kresťanská cirkev či mnoho iných náboženstiev.
  • Závislosť na peniazoch - cirkvi parazitujú na štátnom rozpočte, inými slovami: činnosť, platy a iné (pracovné aj súkromné) náklady duchovných sú financované z peňazí daňových poplatníkov. Týmto neduhom okrem cirkví samozrejme trpia aj iné oblasti spoločnosti (napr. kultúra či šport), no súčasný model nemá už mnoho spoločného s prvými kresťanmi či sympatickými žobravými mníchmi, ktorí si svoje živobytie zabezpečovali výlučne z príspevkov veriacich, pričom ich potreby boli o niekoľko tried nižšie, než štandard súčasnej strednej triedy. Korumpovanie cirkví „štátnymi" peniazmi bolo navyše v našich podmienkach počaté ambíciou komunistov cirkvi ovládnuť či kontrolovať - chcú v tom naozaj pokračovať? Súčasníci sa štátnych peňazí úplne neprincipiálne držia zubami-nechtami, prípadne si niektorí podnikaví jednotlivci berú ešte viac.
  • Prehnaná oddanosť formalitám a ich uprednostňovanie pred podstatou - za dobrého veriaceho je pokladaný ten, kto do bodky plní predpísané rituály, ako by to nerobili aj Mečiar, Gašparovič či Fico, osobnosti ako morálne vzory veru nepoužiteľné. Chodenie do kostola ešte z nikoho nespravilo lepšieho človeka, rovnako ako sa tisícimi kľakmi nikto nenaučí pokore. Javy okolo nás či súvislosti medzi nimi vieme pochopiť skôr rozumom než bičom.
  • Vyžadovanie nekritickej poslušnosti - či už podriadených kňazov (minimálne prípad Bezák) alebo ovečiek (inak veľmi výstižné označenie). Nedemokratickosť je princíp: kritické samostatné uvažovanie a hodnotenie javov je čosi nebezpečné, čo má tú silu celú organizáciou aj s jej mocou zbúrať, rovnako ako túžba po slobode ničí totalitné režimy. Tento názor zdieľa okrem iných aj Anton Srholec, jeden z tých slušnejších.
  • Odmietanie pestovania kritického myslenia - vlastný názor, samostatnosť a schopnosť kriticky zhodnotiť javy okolo nás, takéto ľudské schopnosti pochopiteľne ani nie sú v ich záujme. Vplyv je založený na iných motívoch: skôr než o myslenie sa cení poslušnosť. V dobe, keď bloguje už aj Fico (síce len pochopil princípy komunikácie 21. storočia, ale aj tak ide o posun od štvania k argumentácii) má vlastný blog minimum predstaviteľov ktorejkoľvek cirkvi.
  • Korupcia - fakt, že sa nachádza úplne naturálne vo všetkých sférach slovenského verejného života nič neospravedlňuje to, že práve tu by teda bankovky do vrecka ako najjasnejšia samozrejmosť nemali čo hľadať. A ak aj obálky či naturálie túži  prostý ľud jednoducho zo svojej podstaty rozdávať, principiálni odmietnu a napomenú. Nie zoberú.
  • A napokon celibát, inštitút postavený podľa všetkého na omyle, že Kristus nemal ženu. Tento fakt jednak nikdy nikto nepotvrdil (skôr sa vyvracia), ale aj keby to tak bolo, je divné v zmysle tisíc rokov starého príkazu potlačovať základné potreby tých, ktorí by mali byť vzorom nás ostatných. Potlačené potreby sa vždy vytlačia na svetlo božie inde a iným spôsobom - a nejde len o chlapčekov, ale najmä o obyčajnú ľudskú zatrpknutosť, tvrdosť či zlobu, čo teda nie je pekná vizitka pre reprezentanta svätosti. Najabsurdnejším je, že takíto predstavitelia učia iných o vzťahoch a láske či dokonca prikazujú rovnako potlačovať prirodzené potreby.

 

Z týchto dôvodov sú cirkevníci v podstate (v biblickom slovníku) diablami, neduhom a odpadlíkmi, ktorí sa spreneverujú základne filozofii a princípom na plnej čiare. Samozrejme, česť výnimkám, ktorí si však v lepšom prípade pomýlili organizáciu rovnako naivne ako Kňažko na začiatku deväťdesiatych rokov veril, že Mečiar je demokrat.

 

Preto si myslím, že čokoľvek na Veľký piatok, iný veľký deň či akýkoľvek iný deň robíme, najmä keď sa tešíme a radujeme, Ježišovi Kristovi, ak skutočne on či ktosi podobný existoval, živému by to skutočne nevadilo a rád by sa pridal. A že by samozvaných nasledovníkov jeho slov - pánov v pozlátených rúchach a postriebrených autách - s radosťou nakopal do zadku:)

 

Aby to nebolo také stredoveko-temné, tak nedávna príjemná Lampa s českým kňazom Halíkom. Radosť počúvať aj pre neveriaceho:

 

Ilustračné foto: zerobs.net

 

Za každý konštruktívny diskusný príspevok k veci vopred ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?