Pornoherci v nás

Autor: Peter Furmaník | 27.3.2013 o 10:44 | Karma článku: 7,95 | Prečítané:  1957x

Konverzovali sme vo dvojke - o čom inom zas, než - o porne. Tentoraz o samotných aktéroch, umelcoch a dejateľoch, tj pornohercoch. Táto "náladička" bude o šťastí, či ho skutočne máme alebo či sa len tak tvárime.

Ona: "Sú tí ľudia šťastní? Nezlomili v sebe niečo, keď to robia? Nepotlačili pre peniaze prirodzenú hanblivosť?"


Ja: "Možno. Ale veď kopec prirodzeného v sebe potláčame takmer všetci. Denne, naoko prirodzene."


„Chodíme do práce, ktorú neznášame, aby sme si kúpili veci, ktoré nepotrebujeme preto, aby sme sa vyrovnali ľuďom, ktorých nemáme radi." (údajne z Klubu bitkárov)


Aktivitám a zamestnaniu, ktoré nám dávajú vnútorne zmysel, ktoré čosi dávajú iným a zároveň aj nám, bez prioritného ohľadu na honorár či ich posúvania do zóny voľného času "po" sa venuje pramálo z nás. Pár výnimočných, šťastných, cieľavedomých. A trošku aj čudných. Menej šťastná či menej prebudená väčšina sa venuje "chodeniu do práce", lebo "to treba" a lebo "peniaze".


O čo sú pornoherci horší - robia si svoju prácu pre rovnaké peniaze. A možno sú aj šťastnejší, lebo robia, čo ich baví, čo baví aj iných, je tam zmysel, čosi svetu dávajú...:)


Pre živobytie robíme čokoľvek a málokedy o tom rozmýšľame, či nám to naozaj nevadí alebo či je to naozaj užitočné. Predaj farmaceutických jedov, práca na daňovom úrade či len lokálna obyčaj nechať sa "pucovať" šéfom, lebo "to sa má".


Naučili nás, že je normálne každé ráno niekam chodiť a celý deň tam byť. Najprv do školy, neskôr do práce. Robiť, čo sa má a čo robia všetci. V žiadnom prípade sa nepýtať prečo. Božechráň rozmýšľať nad zmyslom, hľadať ho, veď načo. Prirodzená túžba po vnútornej a vonkajšej slobode, vlastnej ceste a individuálnom životnom štýle je stále dôvodom na odlišnosť, čudáctvo, "to je debil". Keď sa navzájom po dlhšom čase stretneme, prvou, nanajvýš druhou otázkou je: "Čo robíš?". Rozumej: "Čím si zarábaš na život?" Nie: "Čím sa cítiš byť? Čo ťa baví, teší, čím žiješ, čo tvoríš?"


A keď sa občas odvážim na otázku "Si šťastný?", dotyčný na mňa kukne ako na majku z gurunu. Pohľadom, ktorý hovorí všetko a posúva ma do kategórie jehovistov, finančných poradcov či inak šibnutých evanjelizátorov. Pritom ja sa len tak túlam.


Naopak, keď na otázku "Čo robíš?" strelíš čosi ako "Píšem knihu" alebo "Organizujem voľnočasové aktivity pre deti", s kamennou istotou zaznie slogan: "A uživíš sa tým?"


Jediným akceptovateľným zmyslom či ospravedlnením sú peniaze a aj tie väčšinou stoja za hovno, lebo je ich furt málo. Inde dajú viac. Iní majú viac.


A potom, neskôr, keď ste z tých šťastnejších, naberiete odvahu a tak trochu sa na to celé vykašlete, stanete sa pánom svojho voľného i nevoľného času alebo si dáte iba takú zdravotnú pauzu - zrazu prázdno. Dôjde vám, že všetko čo ste robili doteraz, bola snaha to prázdno vyplniť. Nasleduje krutá otázka: "Načo sme tie roky zabili?" Resp. "Čo teraz?"


Trošku o iných hercoch: keď do nášho košického divadla občas pribudnú nejaké nové tváre, zvyknem si na webe divadla pozrieť ich profily. Tváričky, mená, životopisy. A tie životopisy - Ofélia v Hamletovi,  McMurphy v Prelete nad hniezdom kukučky či Rosalinda v Ako sa vám páči, hosťovanie v takomatakom divadle v takejatakej hre. Občas seriál či film. Krása.


Dajte si svoje "role" do životopisu vy a čítajte: "nákupca" v hypermarkete značky XY, "manažér predaja" v "ABC", s.r.o." či "asisent" tamatam.


Nie že by tých nákupcov, obchodníkov a vedúcich nebolo treba. Ale znie to tak sucho... bez života, šťavy...

 

Reálna sídlisková debata, tak spred osemnástich rokov. Jeden chlapík, čerstvo navrátivší sa z vojny o inom: "Je to somár. Vždy rozpráva, že bude žiť v Prahe, dostane angažmán a bude z hudby žiť... somár. Čím skôr pochopíš a začneš pracovať, tým lepšie pre teba". Somár hudobník mal síce trochu kľukatejší príbeh, no teraz je účastníkom mnohých zaujímavých hudobných projektov, z muziky slušne žije a po ulici chodí s takým vysmiatomšťastným výrazom tváre, že to mnohých doslova serie.


A keby sme sa tých obchodníkov, nákupcov a manažérov na výberovom pohovore spýtali, čím by naozaj chceli byť, resp. čím chceli byť, keď boli malí alebo ako vyzerajú ich sny dnes, povedia: "No hej, chcel som byť karikaturistom, ale už som z toho vyrástol... Také somariny. Dnes som už realista."


Sivý realista. So sivým životom. Pornoherca.


Kam ďalej?


Blog o slobode a zmysle v práci Tomáša Hajzlera

Sloboda v práci (SR)

Štastie v práci

Kniha "Peníze nebo život" Tomáša Hajzlera (práve čítam a polemizujem)

Pracujte 4 hodiny týždenne. Dá sa to. (moja recenzia na knihu Tima Ferrissa "Štvorhodinový pracovný týždeň)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?