Hokej city 2011 Culture city 2013

Autor: Peter Furmaník | 23.5.2011 o 10:49 | Karma článku: 5,03 | Prečítané:  988x

Radšej Košice na konci republiky, ako stredoeurópskejšiu Bratislavu. Reklamu nášmu mestu robil Luboš Palata ako i celé lidovky. Vraj sme lepšie pripravení, označení, máme viac podujatí, zábavy a kultúry a v menšom meste sa to teplo nestratí, ale drží pokope.

Tešil som sa na turistov. Aj prišli, len sa rozriedili po krčmách, až to nebolo cítiť. Alebo naopak: radi by sme ich tu mali v takomto počte každoročne. Ale boli zlatí, najmä cestou z každého zápasu, veselí, dobre padne, keď stretnete chlapcov v javorových dresoch a skríknete „Hellou Canada!" a oni hneď s radosťou, že „Hellou". Alebo „Hellou Switzerland". Slovenskí chlapci si pár dní pred šampionátom zahrali minihokej s deťmi na Hlavnej ulici. To bolo bohužiaľ ich jediné košické vystúpenie a výsledkom nadutého rozhodnutia poloprázdna aréna, ktorú videl celý svet a ešte je vyhlasovaná za úspech.

Naši reprehokejisti sú každoročne najprv zlatí chlapci, na reklamách a kadetade sa k nim hrdo hlási každá firma či krčma a neskôr, po výsledku, sú neschopní, prestarnutí a pomalí - za podstatné meno sa dá dosadiť každý vulgarizmus mužského rodu, ktorý už tak po treťom prehratom zápase znel v každej krčme či na ulici. Ešte zaujímavejšie je hokejové národniarstvo: ako by ten čo kričí Slovenskoooo Hejahooo  (či čosi podobné) bol zrazu lepší Slovák a krajina slávnejšia, dôležitejšia, úspešnejšia a akosi lepšia. Neviem, či to je stádovitosť alebo iný druh magorizmu, keď ľudia, ktorí inak hokej nepozerajú ani mu celkovo nejak nerozumejú, si urobili z neho prostriedok na odstránenie národného komplexu na základe jedného víťazstva takmer pred desiatimi rokmi. Akoby okrem hokeja, sledovaného len pár krajinami, nebolo byť na čo hrdí.

Vyhráme alebo prehráme, chlieb lacnejší nebude. Poznamenal ktosi v krčme.

Na čo byť hrdý, chvalabohu je, napr. na jedného Newyorčana, menom Laco Deczi, ktorý spolu so svojou Celula New York skrášlil jeden sobotný hokejový večer, a to priamo počas predposledného zápasu slovenského tímu, naživo a v kaviarni. Príjemná rodinná atmosféra, zlatí chlapíci, tí amíci, bezprostrední, priateľskí, s kopou srandy, normálni, akoby sme sa poznali sto rokov. Išlo o podujatie v rámci akcie „Noc plná hudby", ktorých bolo dokopy až tri. Môj známy, kedysi aktívna osobnosť v rámci košického hlavného mesta kultúry, ktorý sa tam zjavil na pár sekúnd, zreferoval: „Tak toto je jediný kultúrny podnik v meste. Všade sa o ôsmej vypla hudba a zapla telka." Kultúrny národ v budúcom hlavnom európskom meste kultúry. Aj napriek miliónovým dotáciám zo psa slanina nebude. Tak sme si konečne ťapli.

„Už aby bol majstrovstvám koniec," zaželal si šéf kaviarne. Rád by totiž konečne mal hostí. Odmietol čo i len dočasne nahradiť domácu atmosféru podľa mňa najkrajšej košickej kaviarne hokejovým pubom. Za také rozhodnutia sa však platí.

Slávnostné otvorenie hier

Ešte stále otvorenie

Fans

Young fans

S kultúrnymi sprievodnými akciami sa akoby roztrhlo vrece. Večerné centrum v niekoľkých teplejších chvíľach pripomínalo zmenšenú verziu môjho obľúbeného európskeho festivalu Sziget. Muzika rôznych žánrov na niekedy až troch pódiách, gurmánsky festival, každoročný Deň mesta Košice (trvajúci štandardne až sedem dní) s trhmi a gulášom a spontánny bujarý tanec priamo v krčmách na ulici, až kým ho hodinu a pol po spustení nočného kľudu nerozohnali tí, ktorí ho rozohnať mali.

A do toho všetkého ešte pripití strapatí chlapci v oblekoch  a čerstvo vyholené-vyvoňané-vymaľované maturantky. Počúvajúc ten neľudský reprezentatívny rev pod oknami našej kancelárie, sme s mojou kolegyňou K. skonštatovali, že úroveň týchto úprimných žiadostí o dobrovoľný príspevok na slávnostný chlast z roka na rok klesá. Už za našich čias nebola.

Nikdy v živote som sa v Košiciach necítil a asi už ani nebudem cítiť bezpečnejšie. Strážcov zákona tu bolo údajne až vyše sedemsto kusov, zo všetkých kútov krajiny a najmä všetkých zložiek. Zelení, čierni, modrí, žltí, maskáčoví, motorizovaní, peší i najmä postávajúci, a hlavne dámy na koňoch, ktoré sa na chodníku okolo mňa párkrát prehnali a cítil som sa ako v románe od Jane Austen.

Marián robil prieskum o hokejových cenách košických služobníčok lásky a o jazykových znalostiach košických policajtov. To prvé dopadlo pozitívne, druhé menej priaznivo. 

Zarobiť chcel každý, čo je prirodzené. Brigádničky šestnástky pchali do rúk chodcom propagačné letáčiky miestnych bordelov a stripbarov hlava nehlava - pár lístkov som obdržal, aj keď som kráčal sám, no nevadila im ani moja priateľka.

Keď sa hokej z Košíc odsťahoval na západ, na laviciach pri pri obrazovkách v jednej, druhej, či tretej fanzóne sedelo výrazne menej ľudí. Naozajstných fanúšikov kvalitného (hokeja) je asi vždy menej. O to väčší záujem o hru, o to úprimnejšia radosť na konci a hlavnou ulicou zaznel aj potlesk.

Kuriozita: v rámci podivného skrášľovania košických exteriérov sa vedenie mesta rozhodlo zušľachtiť svoje sídlo, legendárny biely dom, socialisticko-realistickú obludu na sídlisku Terasa. Okrem plagátov s Goolym či kresbou bitky pri Rozhanovciach (?) vyrástlo za celkových 30 tisíc "ečiek" v strede betónového buzerplacu pred magistrátom pieskovisko pre deti. A to rovno v tvare hraníc mesta a v strede by údajne mala žiariť maketa Dómu sv. Alžbety.

Keďže bývam hneď vedľa, neminul som to.

Tak toto je (slnkom zaliate:)) sídlo lídrov mesta. V popredí - uprostred betónu - spomínané pieskovisko.

MM

Pieskovisko z menšej vzdialenosti. Všetko pekné, ale šiel som okolo viackrát, no detí nikde.

piesk

A toto tu je zmenšenina najväčšej slovenskej katedrály.

Dom

Športu zdar.

 

Fotky v hornej časti: s láskavým dovolením Juliána Dombrovská

Fotky v dolnej časti: ja

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?